K niektorým mestám mám špeciálny vzťah, pretože som tam niečo zažil alebo ich navštívil niekoľkokrát. Jedným z takýchto miest je Londýn.
Keď som bol prvýkrát v Londýne, bol som chudý ako palica a denne som fajčil krabičku Marlboriek. Mrázka ma vzala so sebou na výlet do veľkomesta. Z Bratislavy vtedy pravidelne lietal Austrian a práve mali akciu: „Kúp jednu letenku a druhú máš za 1 korunu.“ Aspoň tak mi to Mrázka povedala. Nikdy som nemal peniaze a spätne sa čudujem, ako som vtedy dokázal fungovať a vyžiť.
Sadli sme v Bratislave do lietadla a vystúpili na Heathrow, aspoň si myslím, že to tak bolo. Je to už dobrých 20+ rokov. Bývali sme priamo v „Londýne“, ale keď sme sa chceli dostať do centra, trvalo to naozaj dlho. Výšková budova na periférii Londýna bola hostel. Mali sme malú izbu a pamätám si, že naša posteľ sa opierala o okno, z ktorého sme videli mesto v diaľke. Výhľad bol naozaj super! Toalety a sprchy boli v spoločných priestoroch na chodbe. Bolo to celkom zaujímavé, lebo to ponúkalo príležitosť zoznámiť sa s novými ľuďmi. O proviant sa postarala Mrázka a jedli sme ryžové chleby a francúzsku nátierku od Lunter, tú modrú. Odvtedy, kedykoľvek jem francúzsku nátierku, spomeniem si na Londýn. Všade sme chodili pešo, aby sme ušetrili na lístkoch na metro a hlavne aby sme videli čo najviac. Bol som mestom nadšený – všetko bolo také veľké, všade bolo veľa ľudí, rôzne etniká a veľmi sa mi páčil vibe, ktorý mesto malo. Aj keď počasie, ktoré som tam zažil, nebolo moja šálka kávy – zima, vlhkosť a šedá obloha. Teplé jedlo sme si dopriali v Camden Town, kde po piatej poobede predajcovia vykrikovali na okoloidúcich „one pound, everything one pound“, aby sa zbavili jedla a nemuseli ho vyhodiť. Naša príležitosť najesť sa! Asi najväčším zážitkom v tejto štvrti, okrem jedla za libru z rôznych kútov sveta, bol ikonický Cyberdog, ktorý v Londýne funguje dodnes. Pamätám si, že som si za 5 libier kúpil plastový náramok s ostňami, s plánom, že ho budem nosiť na Slovensku na party.
Na záver ešte spomeniem, že som počas celej cesty nosil polobotky, aby som vyzeral reprezentatívne. Keď sme večer išli do klubu, dal som si tenisky. Samozrejme, že ma vyhadzovač nechcel pustiť do Pacha na HedKandi na Viktorke, ale nakoniec sme ho presvedčili a noc bola nezabudnuteľná. Mrázke som veľmi vďačný za to, že ma zoznámila s týmto mestom, a myslím si, že je dôležité mať vo svojom živote ľudí, s ktorými cestujeme a objavujeme.
Počas tých viac ako 20 rokov som bol v Londýne nespočetne veľakrát a vždy to bola pre mňa udalosť, či už na návštevu kamarátky, ktorá tam žila, alebo so sestrou brázdiť ulice, alebo zatancovať si silent disco v British Natural History Museum. Práca pre SkyEurope a Ryanair mi umožnila využiť výhodné letenky.
Je to mesto, ktoré ma osobne dostalo, a odporúčam ho všetkými desiatimi. Má čo ponúknuť každému a stále je tam čo objavovať. Aj po toľkých návštevách si netrúfam povedať, že mesto poznám. Áno, viem sa tam pohybovať, viem, kde sú hlavné pamiatky a kde si dať skvelé jedlo, kávu alebo sa dobre zabaviť. A tých pretancovaných nocí mám v Londýne za sebou naozaj veľa.
Tentoraz som napísal Kat, lebo mám voľno už tretí mesiac a nechcelo sa mi veriť, že sa nám nedarí dohodnúť termín, kedy sa uvidíme. Naposledy sme boli celá partička na Ibize v júni. Napísal som, navrhol termíny a zrazu sa ukázalo, že Albin mal voľno, takže mohol byť s deťmi. Kat potvrdila a ja som bookol letenky. London Luton priamo z Bratislavy za neuveriteľných 9,9 €. Vlastne uveriteľných, lebo po toľkých rokoch som už letel aj za menej, ale bolo príjemné, že to bolo týždeň pred odletom. Naspäť som si pozrel Wizz z London Gatwick do Viedne, nakoľko Kat býva blízko tohto letiska. Spiatočná letenka stála 17,99 £, čo je niečo okolo 21 €.
Nižšie ceny z Wizzair mám kvôli registrácii vo Wizz Discount Club, čo sa mi pri pravidelnom cestovaní maximálne oplatí.
Vo štvrtok ráno mi zazvonil budík. Pôvodne som plánoval dať si kávu, naraňajkovať sa a ísť na bratislavské letisko autobusom. Rád lietam z Bratislavy, je to tak blízko a tak pohodlné. Aj keď Viedenské letisko má lepší vibe a asi jeden z mojich najobľúbenejších letiskových salónikov. Doma som sa motal, hádzal veci do ruksaku, až som sa začal cítiť nepohodlne a trošku v časovej tiesni, a tak som si radšej zavolal Bolt. Cesta sa tým trošku predražila. Na letisku som rovno šiel na pasovú kontrolu, už nebol čas ani na MasterCard lounge s fantastickými bagetami a orieškami Aro. V novinovom stánku som si kúpil vodu a Milu na cestu a šiel rovno ku gate. Na let som sa tešil, ako obvykle som sedel pri núdzovom východe, čo je pri mojej výške nevyhnutné, a počúval playlist, ktorý som si pripravil.
Let bol dosť krátky, myslím, že som si dvakrát schrupol. Počas letu sme mali neustále turbulencie a mal som pocit, že som skôr v aute, idúcom po prašnej ceste so samými výmoľmi.
Presun z letiska Luton, ktoré sa nachádza na severe mesta, je veľmi jednoduchý. Pre tých, ktorí chcú ušetriť peniaze a majú čas, odporúčam niektorú z autobusových spoločností, ktoré stoja pred terminálom. Tí, ktorí sa chcú dostať do mesta rýchlejšie a nevadí im priplatiť si, môžu ísť vlakom, ktorý spája sever s juhom. Dokonca sa vlakom viete dostať až do Brightonu, kde je vychýrená Brighton Beach, najbližšie miesto, kam Londýnčania chodia k vode, ak sa stane zázrak a vyjde im počasie. Mne tentokrát prialo anglické počasie, čo mi po troch mesiacoch leta na Slovensku vôbec nevadilo. Rozhodol som sa pre pohodlný vlak a čoskoro som bol na Kings Cross. Tentokrát v pohodlnej obuvi, poučený z minulosti. S hlavou hore som si užíval pohľady na Londýn. Ach, Londýn!
Postupne som prešiel do Soho, prešiel sa cez China Town a dal si burger vo Five Guys. Mal som chuť na šťavnaté mäso a chcel som si na chvíľu sadnúť. Následne som si to namieril ešte cez Piccadilly Circus, aby sa aj oči pokochali ikonickými miestami, a pokračoval som do Soho, konkrétne do kaviarne Nero, kde som pil svoju prvú kávu v Londýne.
Pre tých, ktorí nepoznajú Nero, je to spoločnosť podobná Starbucks. Dal som sa do reči s veľmi príjemným baristom, ktorý mi pripravil moje Café Latte, poprosil som ho o dobitie telefónu a akosi sme sa dali do reči. Príjemný a pozitívny človek, mi na záver nášho rozhovoru dal kartičku, celú ju opečiatkoval a povedal: „Ďalšia káva kdekoľvek v Londýne v Nero je zdarma. Uži si toto mesto.“
Sadol som si za barový stôl pri okno, vytiahol knihu a nechal atmosféru tohto mesta na mňa pôsobiť.
Niečo pred štvrtou sa ako prvý objavil Carlos, o pár minút neskôr Kurt, a tak sme v tomto zložení odštartovali tour de bar, keďže vo väčšine podnikov v Soho v tomto čase začína Happy Hour, čo znamená buď polovičnú cenu drinkov, alebo dva drinky za bežnú cenu. Je to aj čas, keď väčšina ľudí končí v práci, a poskytuje im to príležitosť socializovať sa a vypustiť paru. Po asi štvrtom bare, kde som si užíval Porn Star Martini, sa k nám pridala Kat, ktorej pracovný deň tiež skončil, a prišla vlakom až z Horley.
Mali sme dohodnutú spoločnú večeru niekde v Soho a moji priatelia pre tento raz vybrali reštauráciu Busaba, ktorá ponúka ázijskú kuchyňu. O predjedlá sme sa delili a ako hlavné jedlo si každý objednal niečo, čo mu išlo na chuť. Carlos a ja sme sa rozhodli pre Katsu, Kurt si dal zelené kari a Kat ich slávny Pad Thai. Z celého jedla boli najlepšie kalamáre. Textúra a dochutenie boli skvelé. Spokojní a najedení sme pokračovali do ďalšieho baru, keďže ešte stále bola vo štvrti Happy Hour, a drinky sme si dali v The Yard.
Museli sme sa presunúť do Village, kde Kurt hráva ako DJ vo štvrtky. Parket bol náš, hral našu housovú klasiku a vlnili sme sa do rytmu. Ako Popolušky sme pred polnocou vyrazili na metro na Oxford Circus a na vlakovú stanicu smer Horley. Domov ku Kat a dobrú noc.
Piatkové ráno ma opäť privítalo typicky anglické počasie. Kat nachystala v kuchyni raňajky, spravila mi kávu a bol som rád, že som sa mohol porozprávať s Albinom. Doobedie sme strávili v detskom kútiku, kde Mia, dcéra Kat a Albina, chodí na tanečnú. Hopsajúce malé deti do hudby. Ešte poriadne neprebudený som sledoval, ako malé deti so svojimi rodičmi tancujú na pesničky a napodobňujú rôzne zvieratá.
Okolo obeda sme si doma obliekli party outfit a vyrazili na vlak do Londýna. Celá partička sme sa dohodli, že sa stretneme okolo piatej. Vlak smeroval na London Bridge a mne obľúbený Borough Market. Veľmi rád chodím na tento trh. Dá sa tu veľmi dobre najesť, a ako my, aj trochu opiť. Sadli sme si na terasu a objednali veľký džbán sangrie. Následne sme sa motali po trhu, aby sme našli niečo pod zub. Na mňa sa usmiali Mac & Cheese, čo sú v podstate kolienka v syrovej omáčke, posypané sušenou cibuľkou a slaninkou. Taká anglická verzia našich halušiek. Potom sme išli vlakom do Stratfordu. Cestovanie Londýnom je naozaj namáhavé, hlavne na dlhšie vzdialenosti. Stretli sme sa s ostatnými a išli do Hackney, do No 90s Hackney Wick. Skvelá hudba, DJ hral kombináciu digitálu a vinylov, a my sme, popri popíjaní drinkov, samozrejme, ovládli parket. Opäť ako Popolušky sme smerovali na metro, následne vlak, a po necelej hodine a pol sme boli v Horley. Dobrú noc.
Sobota prebiehala veľmi pokojne, s Kat sme trávili deň doma, hrali sa s deťmi, s Axelom som si dokonca zahral futbal v záhrade a podvečer som sa vybral na Gatwick domov. Posledné chvíle som trávil v letiskovom salóniku, čítal knihu a nechal všetko len tak na mňa pôsobiť.
Je to naozaj skvelé mesto a každý, naozaj každý, si v ňom nájde to svoje. Či už sú to nákupy, kultúra v podobe koncertu, známy muzikál, alebo len prechádzky londýnskymi parkami. Mesto má naozaj čo ponúknuť, a to v podstate kedykoľvek.